„...Bude sa v tebe veľmi tešiť,

Utíši ťa svojou láskou,

Bude sa nad tebou radovať a spievať.“

~ Sofoniáš 3:17b

Ticho na ňu volá.

V tichu počuje Jeho tichý, jemný hlas

dvoril jej z diaľky.

Pozorne počúva,

túžiac znova počuť Jeho sladký hlas,

uchvátený Jeho láskou.

Vlhký vzduch ju jemne unáša k Nemu.

Kývne na ňu a upriamuje na seba pozornosť.

Usmiala sa úsmevom, aký už dlho necítila. 

Prenasleduje ju a chytí,

a uchvacuje ju svojou láskou.

Jej myšlienky sa vracajú k včerajšku,

k vôni zimolezu, ktorá prevonia krajinu.

Ďatle klujúce hmyz v dutom strome priťahujú jej pozornosť.

Kráča smerom k západu slnka.

Cez stromy, tesne pod horizontom

Znova sa jej zjaví

ako planúca ohnivá guľa, ktorá sa na ňu pozerá cez mriežku

v šere večernej oblohy.

V diaľke sa k Nemu dvorí,

zamilovaný do nej so symfóniou čudákov a vtákov

zorganizované Majstrom.

Sny, ktoré mala, sa jej možno vytratili,

napriek tomu si uchováva spomienky na včerajšky.

Cez čipkované závesy sa opäť objavuje

v splnu mesiaca.

Vznášajúc sa za osvetlenými oblakmi, On ju sleduje,

dávajúc Svojmu milovanému spánok.

Často v jej najtemnejších chvíľach

Zjavuje sa jej nenápadnými spôsobmi.

V tanci motýľov v poludňajšom slnku

Povzbudí ju, než odletí preč.

Pán sa zjavuje každému z nás

jemnými, individuálnymi spôsobmi.

Lebo On má v nás veľkú radosť

a utíši nás svojou láskou.